Dajte šlágristom pokoj!

Autor: Michal Červený | 3.2.2014 o 1:18 | (upravené 3.2.2014 o 11:12) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  286x

Život s otcom-päťdesiatnikom vás naučí veľa. Napríklad to, že ovládanie počítača či smartfónu nie je samozrejmosťou, že aj v lete treba nosiť froté ponožky (sajú pot), ale napríklad aj to, že najlepšie sa dá zrelaxovať pri nestarnúcich šlágroch.

Ľudovky nenávidím, rovnako aj dychovku. Mám na to špeciálny dôvod – na prvom stupni základnej školy nás pani triedna učiteľka mučila vo folklórnom súbore. Tancovanie namiesto telesnej, spievanie namiesto matematiky a vystúpenie v Komárne namiesto koncoročného školského výletu.

Ku krojom, ľudovej hudbe a všetkému spojenému so skanzenmi som tak nadobudol prirodzený dešpekt a znechutenie. Kým mi však nikto nenanucuje účasť na foklórnych slávnostiach, nedaruje na Vianoce DVD-čko z festivalu vo Východnej či sa mi v obchode nesnaží predať „jánošikovský“ opasok, zostávam pokojný.

Rovnako ako väčšina ľudí z mojej generácie považujem produkciu šlágrovej televízie za odpad. Narýchlo zbúchané, sedemstotridsiatyštvrtýkrát zrecyklované pesničky hrané na synťákoch vo mne dokážu vyvolať spravodlivý pseudointelektuálny kultúrny hnev.

Treba si však uvedomiť, že moje cobainovské búchanice, yorkovské depresie a gallagherovské mňaukanice pravdepodobne u šlágrovyznávačov vyvolávajú rovnaké záchvaty zúfalstva ako u mňa pohľad na Yamaha duo spojený s túžbou otrieskať mladšiemu z dvojice synťák o tú vysmiatu tváričku.

Potom však náhodou pri pozorovaní nepriateľa (oného kanálu) zistím, že, napočudovanie, radosť z hudby dokáže byť u každého človeka rovnaká. Na svoje druhé narodeniny šlágrovci usporiadali veľký playbackový koncert. Keď som videl istého pána Virága ako recykluje „Náááčo pójdem domov“ a nedokáže sa ani raz počas refrénu trafiť do svojho štvorhlasu, nebolo mi všetko jedno.

Potom však pri jednej z moravských klasík dali zábery do publika – pod pódiom tancovali rozradostené ženičky, svoje idoly si fotili a ako by ich jedna mater mala odriekali text piesne. Na zábavu nepotrebovali dokonalé inštrumentálne predstavenie či originálne prevedenie.

Bude to znieť moralizátorsky, starecky, ale môžete ma viete čo. Tak pravím: Nechajte šlágristov napokoji! O päťdesiat rokov to možno budeme práve my, kto bude pred našimi vnúčatami obhajovať pogo tanec, význam elektrických gitár a nástrojov vôbec či opodstatnenosť davovej psychózy okolo Martina Haricha.

Na to, aby sa mi hudba páčila, si nepotrebujem overovať, či je ozaj tá najlepšia a či s ňou súhlasí moje okolie. Keď sa teda budete na vkus šlágristov pozerať zvrchu, spomeňte si na slová mudrlanta Červeného.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?